Spomienky
Sedím v aute už niekoľko hodín a čakám.
Kedysi som to nemohol vystáť, ale človek si vraj zvykne na všetko. Nad tou vetou som sa musel pousmiať. Aj keď už dávno nie som človekom, stále sa snažím tak o sebe rozmýšľať. Ani neviem prečo, ale je to akoby ste sa nechceli vzdať niečoho, čo aj tak viete, že už je dávno preč. Napriek tomu robím stále veci, ako predtým. Najšialenejšie asi je, že si stále obúvam na noc ponožky. Zima mi nebola už pekne dávno, ale aj tak by som bez nich asi nezaspal.
Dnes večer je to obzvlášť zdĺhavé čakanie. Vôbec neviem ako dlho to bude trvať, ale podľa toho, aký arzenál som musel zobrať zo sebou, to asi nebude priateľská návšteva. Každopádne zatiaľ mám čakať.
Vysielačka je nemá a ani žiadne hlasy v hlave mi nevravia, čo robiť.
Môže to znieť čudne, ale za tie roky som zistil, že vysielačky a telefóny nie sú ani zďaleka najbežnejší komunikačný prostriedok. Teda aspoň v kruhoch pre ktoré pracujem teraz.
Prepadlo ma nutkanie skontrolovať veci, ktoré mám na sebe zavesené, ale ovládol som sa. Je to známka slabosti pochybovať o veciach, ktoré som sám skontroloval aspoň stokrát predtým.
Glock mám na pravom stehne, vojenský nôž na ľavom. Magnum mi obťažkáva záves na ľavej strane v podpazuší a náhradné zásobníky sú v opasku. Dva granáty tiež na opasku a pohotovostný nôž na ľavom predlaktí. Každopádne sa mi sedí pohodlne a v bavoráku sa sedí naozaj príjemne. Motor takmer nepočuť a volant mi dali spraviť na mieru.
Niekedy rád skúšam, kde sú hranice zamestnávateľov v platení mojich výmyslov. V tomto prípade sú tak ďaleko, že by som na ne nedovidel ani tým ďalekohľadom, ktorý stál asi toľko, koľko stredná rodina preje za rok alebo dva.
Výbuch náhle osvetlil ulicu.
Pridal som plyn a vyskočil z auta. Na netrénovaného protivníka to má dva účinky. V prvom rade bude očakávať, že s autom odchádzate a nebude čakať, že ste vyšli von a to vám dá možnosť zaúčinkovať na protivníka z nečakanej pozície.
Opieral som sa o stenu vedľajšieho domu a tieň budovy ma dokonale maskoval.
Po výbuchu ostalo ticho a žiadny pohyb. Ani v budove kam šiel môj klient to nevyzeralo, že by sa aktivovali nejaké zložky.
Výbuch roztrhal na kusy auto, ktorého trosky sa povaľovali všade okolo.
Na krku som zrazu ucítil čepeľ.
"Poď pracovať pre nás." Ozval sa mužský hlas len pár centimetrov odo mňa.
Toto sa mi už naozaj dlho nestalo.
Takto s nechať nachytať. Ukryl som sa na jedinom mieste, ktoré bolo dokonalé ukryté tieňom, ktorý vrhali okolité budovy.
"Jeden zlý pohyb a podrežem ťa."
Nepochyboval som o tom.
"Aká je Vaša ponuka ? " Opýtal som sa bez pohnutia a celkom potichu.
"Odstúpiš od terajšieho kontraktu a pôjdeš so mnou."
"Tvoj zamestnávateľ je už aj tak, povedzme, indisponovaný.... natrvalo."
Úškrnok na jeho tvári som cítil, aj keď som sa naňho ešte stále neotočil.
V situácií ako táto máte na výber. Prijať ponuku a zradiť svoje zásady alebo urobiť niečo, čo váš protivník neočakáva.
Zatlačil som krkom proti čepeli celou silou a blahorečil priesvitnej forme silikónu, ktorá pri dostatočnom tlaku dokáže stvrdnúť až na tvrdosť ocele.
Nečakal to.
V ruke som už držal nôž a sekol som, kde som predpokladal brucho a druhou rukou zovretou v päsť mieril na krk.
Nôž zaškrípal o stenu a ruku som stihol zastaviť skôr, ako som udrel do tvrdého betónu.
Obláčiky čiernej tmy sa rozplývali a ja som videl miznúci úsmev ako sa rozplýva do priestoru.
"Ako chceš." Ozvalo sa viac v mojej hlave ako na ulici.
Nebol čas analyzovať.
Rozbehol som sa k budove.
Kontrakt je kontrakt.