Prvé stretnutie
Tá moja milovaná potvorka je smädná častejšie ako ja. S úsmevom som pohladila takmer prázdnu nádrž a zahla z lesnej cesty smerom do mesta. Najbližšiu benzínku mám až v centre, ale v noci sú cesty takmer prázdne a posledné drobné radšej vrazím do nádrže, veď Henry mi určite nejaké peniaze zase pošle. Mohla by som si konečne otvoriť tú horolezeckú školu, alebo možno kurzy prežitia v noci v lesoch.
Mesto je už tretí deň plné motorkárov, asi majú nejakú akciu. Mne osobne až tak nevadia. Na jednej strane jazdia na strojoch, čo sa skôr podobajú na príručné raketoplány alebo pojazdné kreslá z kolesami, ale na druhej strane aspoň ostávajú v meste a nepchajú tie svoje chromované monštrá do lesa.
Cesta mi pod kolesami ubiehala a napriek tomu, že ma svetlá mesta vôbec nelákali, tešila sa na plnú nádrž. Pumpa bola prázdna, len obsluha driemala za pokladňou. Nabrala som si plnú a šla zaplatiť. Keď som zaspatému pokladníkovi platila poslednými mincami, na pumpu sa prihnali tri monštrá a bolo ich počuť pekne z ďaleka. Najradšej by som sa im vyhla, ale keď som vyšla von, k Mašine, vedela som, že je neskoro. Nasadla som a naštartovala. Tisíc krát opakovaným pohybom som si nahodila prilbu a skopla moju lásku zo stojana.
„Hééj, pozrite ... to čo má za kolobežku !?“
To sa nemalo stať. Otočila som sa na toho pupkatého kreténa a v tom návale zlosti úplne zabudla, že nemám sklopený priezor.
„Aká drsná, ešte má aj slnečné ... !“
„To aby si nespálila viečka od mesačného svitu.“ Doplnil Pupkáča kamarát zjavne vybavený básnickým črevom.
Nasledovný výbuch smiechu mi dodal ľadový kľud a len som si zaklapla priezor a pokrútila hlavou. Pridala som plyn a nechala pumpu ďaleko za sebou. Mašina nie je síce žiadna chromovaná pani, ale motor má dosť silný nato, aby dobehla prakticky hocikoho aj v ťažkom teréne. Samozrejme na diaľnici nestíha všetkým, ale ja sa aj tak najradšej preháňam po kopcoch.
Myslela som si, že pumpu aj z tými idiotmi som nechala ďaleko za sebou. Bol to omyl.
Dvaja, Pupkatý z Básnikom ma obehli po stranách a Vedúci výpravy sa ma snažil predbehnúť.
Podradila som a pridala plyn na doraz. Motor zareval a moji noví kamaráti sa začali strácať v diaľke. Pousmiala som sa, ale rýchlo ma to prešlo. Tri kotúče svetla sa začali až podozrivo rýchlo približovať.
Dobre chlapci, ukážte čo v tých pochrómovaných črepoch máte. Na najbližšej odbočke som zišla z diaľnice a dala si záležať, aby to neprehliadli.
Asi som im poriadne rozprúdila žlč, keďže zišli z cesty a dali sa za mnou. Počula som nemalú sériu nadávok. Títo to len tak nevzdajú. Ponížila som ich už len tým, že som im ušla.
Zastavila som na odpočívadle a počkala, kým ma dobehnú. Keď stíchli motory, zložila som si prilbu.
„Páni, verím, že nikto z nás nestojí o problémy.“
Pupkáč vytiahol reťaz a švihol mojím smerom. Uhla som sa bez problémov, ale on trafil mašinu a na sedadle spravil dieru.
Dala som si dolu okuliare.
Veľa ľudí si myslí, že sú to len šošovky. Mačacie očká bleskli tmou a úsmev na mojej tvári by rozpustil aj betónový múr.
„Takže, predsa len problémy.“
Povedala som a nakročila k Pupkáčovi. Ten neváhal a pokúsil sa ma švihnúť tou reťazou. Tento krát som neuhla a reťaz chytila. Nato sa postavili z motoriek aj jeho kamaráti. Básnik vytiahol z útrob svojej nadrozmernej bundy vystreľovací nožík. Na svoju hmotnosť bol vcelku rýchli, ale nemal šancu. Nemotorný výpad na môj krk som vykryla a pravdepodobne mu pritom zlomila zápästie, súdiac podľa výrazu v tvári a podlomených kolien.
Niečo ma koplo do pravého ramena a hneď nato do hrude. Okamžite som išla k zemi. To nemohla byť pištoľ, to muselo byť ručné delo. Na zemi bolo zima a dokonca som sa musela pár krát nadýchnuť. Moje regeneračné schopnosti sú naozaj nemalá a aj odoslnosť voči obyčajným guľkám je značná.
„Musela mať vestu !“
„Čo si sprostý, kam by ju asi tak napasovala.“
„Choď sa pozrieť, či ešte žije.“
„Určite to už má za sebou, alebo minimálne čoskoro mať bude.“
„Tak ju aspoň hoďme do hentých kríkov, nech tu nie je na očiach a ak zaprší tak tú krv z cesty to aspoň zmije.“
„Akú krv ty tupec.“
„Som vám vravel, že mala vestu.“
Z kašľaním som sa postavila a oprašovala som sa. Prehrabla som si vlasy a akoby náhodou im ukázala holú zregenerovanú kožu v miestach kam ma trafil. Nie je nad trochu teatrálnosti.
„Páni, toto sa proste nerobí.“
Vyrazila som a Básnik zo zlomeným zápästím sa zložil v kŕči na zem. Ostal kľačať a rukami sa snažil pozbierať si vnútornosti späť medzi do tukom vystlanej brušnej dutiny. Drápy sú strašná zbraň. Niekedy sa dá povedať, že vyzerajú ako od zvieraťa, ale ja si to nemyslím, v podstate si neviem predstaviť zviera, ktoré by niečo také nosilo na svojich labách. Tieto drápy patria beštii. Beštii, ktorá sa kŕmi výhradne krvou.
Pupkáč z nožom len nechápavo vytreštil oči na kamaráta a to sa mu stalo osudným.
Vedúci sa nenechal zahanbiť a zvládol ešte raz vystreliť.
Netrafil.
Vo svetle posledných udalostí sa ani nečudujem.
Odhodil pištoľ a začal štartovať motorku. Stále zohriaty motor naskočil na prvý pokus.
Skočila som.
Pristála som tesne za ním a chytila ho pod krkom.
Obrovský biely kopanec ma poslal dolu z motorky.
Cítila som to celkom jasne. Biele svetlo, plamene, svrbenie na celom tele a na dlani pravej ruky oheň. Keď som konečne otvorila oči, zvuky motorky už boli ďaleko, napriek tomu som sa hýbala len pomaly.
Ľavou rukou som vytiahla telefón a vytočila Henryho.
„Máme tu lovca. Áno som si istá. Nie nechaj ho mne.“
Položila som a pri pohľade na vypálený kríž v pravej dlani mi po temene prebehlo svrbenie.
Ten kríž nikdy nezmizne.
A ten Lovec neuvidí ďalší východ slnka.