Nové Atény
Keď som si už myslela, že je to všetko za mnou, že ten týždeň postávania na ulici a sledovania toho úbožiaka skončil, on ma nechá v tejto zabudnutej diere. Aj tak neviem kam sa stratili tie zápalky a mám nepríjemný pocit, že za chvíľu budem mať úplne iné problémy ako to, že som tu stvrdla a ten vrátnik ma nepustí k dverám ani na krok.
Otočila som sa a vykročila späť k stolu kde pred tým sedel. V ruke som stále držala mincu, ktorú mi hodil a mala som pocit, že sa jej nesmiem pustiť.
Usadila som sa chrbtom k stene a odsunula jeho nedopité pivo. V svetle tlmenom dymom sa minca až neprirodzene leskla. Bolo na nej veľké písmeno M na jednej strane a nejaký nápis, pravdepodobne v grétštine, ktorý som ale nedokázala rozlúštiť.
Zrazu mi pred nosom prebehla handra a rozmazala špinu na stole a pridal aj kúsok z tej vlastnej.
"Čo si dáte slečinka ?" Prihovorila sa mi asi stotridsať kilová žena, ktorá viditeľne nemala rada svoju prácu a ani zákazníkov. Podľa výrazu v jej tvári nemala rada nič.... nikdy.
"Koňak, ale nech je teplý." Snažila som sa tváriť nezaujato a sebaisto.
"Pche... Že koňak." Otočila sa na päte, potom ju dobehla v otočke prvá, druhá a aj tretia brada.
Nevenovala som tomu pozornosť a snažila sa nájsť iný východ z tejto diery aspoň očami.
"Nech sa páči." Zahrmel hrdelný hlas a objavil sa predo mnou pohár nejakej polo hustej tekutiny. Okamžite som vedela, že je to krv. Pri jej hmotnosti by musela v tomto teple naozaj smrdieť. Ako je to možné ? Ako som to len mohla prehliadnuť.
V celom podniku nebola jediná živá duša.
Pohár som do seba otočila na jeden hlt, mincu schovala do vrecka, odkopla stoličku.
Vtedy na mňa už väčšina osadenstva upierala zrak.
Hnev sa mi dral zo žalúdka až do hlavy.
Rozlámala som stôl a to sa na mňa dívali už úplne všetci.
"Kto ste a ako dlho ste v meste a ako je možné, že o vás nevieme ?"
Kričala som ako zmyslov zbavená.
V odpovedi sa ku mne rozbehol tieň ... teda vlastne vrátnik.
Bol naozaj rýchli, ale tá krv z pohára bola naozaj výživná.
Uhla som v poslednej chvíli a to som si myslela, že vrátnik už nemôže zrýchliť.
Triesky zo stola boli na mojej strane a vrátnikovi som zasadila radu úderov do chrbta, ktoré by obmäkčili aj železobetónovú stenu.
Podlomilo sa mu koleno a z otočky mi chytil päsť. To bola chyba. Keby bol silnejší nemám šancu, lebo mal ruky dvakrát väčšie ako ja, ale podcenil ma. Napla som svaly a zase o niečo vysmädla.
Nebola to chyba.
Nepodcenil ma.
Letela som len chvíľu a stena vôbec nebola taká tvrdá, ako skôr boli moje kosti mäkké.
Ten náraz mnou riadne otriasol. Keď sa mi konečne podarilo postaviť na nohy, vrátnik stál pri dverách, akoby sa vôbec nič nestalo.
A čo bolo ešte zvláštnejšie osadenstvo sa vôbec ničomu nedivilo a dokonca krčmárka vyšla zozadu s metlou v ruke a začala zametať kúsky stola.
Dobre. Pokúšala som sa ukľudniť.
Rozhliadla som sa po osadenstve a začala hľadať niekoho, na koho by som si trúfla a mohol by ma dostať von.
Na prvý pohľad nie veľmi upravený mierne zarastený chlap strednej postavy, ktorý sedel sám.
Robila som to tisíc krát a tento sa ničím nelíši a ani nebude od tých tisíc ďalších.
Počkala som, kým sa pozrel na dno svojho pohára a prisadla si tak rýchlo, ako to len šlo. Prameň vlasov zvodne cez tvár a nevinný pohľad v očiach.
V tej chvíli, by zabudol na svoje lásky a múzy terajšie, minulé a aj tie, ktoré ešte len stretne.
Pozrel sa na mňa a v očiach mu bolo vidieť, že to zabralo. Jednoducho niekto to má v sebe a niekto nie.
Ja som z toho akurát len viac a viac smädná.
Jemne sa usmial a okolo sa zotmelo.
Jediné čo som videla bola jeho tvár a ten prenikavý úsmev. Tma okolo nás hustla a ja som nevedela čo sa deje.
"Nebráň sa tomu." Zaznel jeho hlas a ja som cítila ako sa uvoľňujem a tá tma okolo sa mi začína páčiť.
"Zápalky nemám, ale ty by si mohla byť mojim svetlom v tme, ktorá je mojím svetom."
Cítila som sa ako v sne. Bolo mi dobre a tá tma okolo mňa bola taká mäkučká ako perinka.
Prásk!!
Tá facka znela ako úder zvonu. Veď krčmárka má ruky ako kladivá.
"Lukáš, snáď si nemyslíš, že ti to tu budem tolerovať. Veď je to ešte dieťa."
Tma okolo mňa sa rozplynula a keď som si uvedomila čo sa stalo začala som zase cítiť ako mi stúpa hnev do krku.
Krčmárka mi položila ruku na plece, pozrela sa mi do oči a povedala jediné slovo.
"Kľud."
V tej chvíli, akoby niekto zobral ten červeno čierny hnev a ja som bola zase kľudná.
"Zoznámte sa. Klára, predstavujem ti Lukáša Rockého. On to tak nemyslel, ale vybrala si si naozaj nesprávny cieľ na žmurkanie a pohadzovanie ofinkou."
Nevedela som, čo povedať. Cítila som sa ako školáčka, ktorú poučuje niekto, na koho si proste netrúfne.
Ale veď som predsa šerifova pravá ruka, toto si ku mne nebude nikto dovoľovať. Snažila som sa nájsť v hlave moju krabičku, v ktorej si pre takéto prípady odkladám kúsok hnevu ale bola prázdna. Zvesila som plecia a musela uznať, že som bola porazená.
"Mohla by som prosím dostať zápalky ?" Spýtala som sa potichu.
Krčmárka sa len usmiala a pokrútila nesúhlasne hlavou.
Rocký mi ukázal na stoličku a naznačil, aby som si prisadla.
"Ak si už skončila s cirkusmi, rozbíjaním vecí a hádzaním ofinou, tak sa porozprávajme."
Prisadla som si a ani neviem odkiaľ sa predo mnou objavil pohár plný až k okraju.
"Ty si pravá ruka šerifa, toho viedenského pucfleka."
Ani nečakal či budem súhlasiť, alebo nie.
"Čo vieš o tej bande čo sa tu začala potĺkať posledné noci ? Vime, že v meste nie sú noví, ale takto pokope už dávno nič neriešili. A povedzme si pravdu, práve nenápadní nie sú."
"Viem len toľko, že pracujú pre princa a že boli v princovej nemocnici a naháňali niekoho." Trochu som klamala, ale nemôžem si dovoliť vyzradiť všetko čo viem.
"Ja som ich pozoroval ako sa snažili dostať do môjho baru. Dlho som sa tak dobre nebavil. Ventrue behá v záchvate pred dverami, Toreádorka sa snaží zastrašiť vedúcu prevádzky hygienickými predpismi. Tremer sa snaží zachrániť Toreádorke kožu a jediná, ktorá sa dostane dnu a to takmer bez slova je Gangrelka... svet je naruby."
"Ja som tú Gangrelku chvíľu prenasledovala, ale pochybujem, že si ma všimla"
Rocký sa potom usmial a na stôl položil zápalky. Chvíľu som na ne nechápavo dívala a potom ich rýchlo strčila do vrecka.
"Majte sa tu dobre." Povedal Rocký k celému osadenstvu. "Čaká ma jedno stretnutie a myslím, že sa už nevrátim."
Otočil sa na mňa, usmial sa a potom sa mu akoby zatiahla tvár nejakými starosťami alebo tieňom.
Nikto tomu oznamu nevenoval pozornosť, no napriek tomu bolo cítiť, že v bare zhustla atmosféra.
Rocký potom hodil vrátnikovi zápalky a opustil bar.
"Chcel by som vedieť, odkiaľ mal tie druhé." Ozvalo sa zafajčeným ovzduším bez nejakej známky emócie.
Ja som neváhala ani sekundu. Keď ten moment opadol vyskočila som, podala Vrátnikovi zápalky a vybehla do ulíc.
Musím ho nájsť. Rocký je v meste už dlho, ale nikdy som sa s ním nestretla ani ho nevidela na žiadnom zázname.
Každopádne môj cieľ sa nezmenil. Mincu som zvierala v ruke a rozmýšľala, kde začať.
Skúsim to pri jeho dennom prístrešku.
Pod lampou býva najväčšia tma.... alebo Rocký.