Kontrakt
Do budovy som vbehol cez presklené dvere a v pravej ruke držal glock. Chodba bola osvetlená a z malých reproduktorov ukrytých v stenách sa šírila pomalá nevtieravá melódia. Zrazu som si pripadal úplne mimo, akoby som sem nepatril.
Veľmi rýchlo ma z tohto pocitu vyviedol úder smerovaný na hlavu.
Stačil som zareagovať a zdvihnúť plece, takže energia nárazu ma len hodila o zem, namiesto toho, aby mi odrazila hlavu z krku.
Na zemi som nemohol váhať ani sekundu. Vyskočil som na rovné nohy a pozeral smerom odkiaľ prišiel úder.
Nikde nikto.
"Druhý raz sa už napáliť nenechám." Povedal som útočníkovi, ktorý sa stihol presunúť za mňa a to dokonca tak, že som ho ani nepočul.
Vypálil som dve rany predpokladaným smerom, kde mal stáť a zvalil sa na zem do kotúľa.
Guľ ky neminuli.
Útočník áno.
Oceľová tyč trčala zo steny a on ju ešte stále držal oboma rukami.
Slušný oblek dozdobovali červené mapy na bruchu, kadiaľ prešlo olovo.
V očiach mal nechápavý výraz a pomaly sa zosunul na koberec.
Dobil som do glocku dve vystrelené guľky a prešiel k výťahu.
Výťah cinkol a dvere sa otvorili.
Hudba stále hrala a na chodbe ležalo telo so žalúdočnými problémami.
Nastúpil som do výťahu a pochopil, že to nebude jednoduché. Bol tam len jeden gombík.
Bez čísla.
Dvere sa zavreli a výťah sa rozbehol smerom nadol.
Už nebolo kam ustúpiť. Nebol som v strategicky najlepšej pozícií, ale nemal som na výber.
Kontrakt je kontrakt.
Skontroloval som revolver a prikrčil sa v rohu výťahu.
Zastavili sme takmer nehlučne a dvere sa bez cinknutia otvorili.
Okamžite som vyrazil a dlhým skokom sa preniesol do miestnosti, kde bola takmer úplná tma.
Čakal som privítanie alebo aspoň nejakú ochranku, ale nikde nikto.
Namiesto toho ku mne doliehal zo značnej diaľky rozhovor.
"Áno je s nimi aj jeho chránenkyňa. Áno aj šerifov poskok z Viedne. Neviem prečo ju ťahajú zo sebou, ale je tam aj ona."
Postupne som sa približoval. Odhadoval som vzdialenosť na aspoň sto metrov.
"Áno myslím si, že nevedia o čo ide. Áno Jim im ušiel a zanechal im stopy ako ste žiadali."
Zrazu sa miestnosť rozjasnila.
Nanešťastie streľ bou.
Okamžite som sa snažil kryť za krabicami.
Zaplo sa požiarne osvetlenie. Bol som v sklade.
Strelcov som nevidel, ale som si istý, že boli aspoň traja a z toho, že netrafili usudzujem, že ani oni poriadne nevideli.
Vykukol som spoza krabice a uvidel svojho klienta.
Stál tam s telefónom v ruke a kráčal ku mne.
"Vylez Frenk, nevravel som ti, že máš ostať v aute ? Ale vlastne dobre, že si tu."
Prišiel až ku mne.
Postavil som sa a nechápavo sa naňho pozeral.
"Zastrel ma." Povedal úplne pokojne.
Bez váhania som mu namieril glock medzi oči.
"Tak načo čakáš? Odstavec tri veta piata: Spravím čo mi bude prikázané. "
Nechápal som čo sa deje. Bol som úplne vyvedený z miery.
"Dve guľ ky poprosím."
"Odstavec jeden, veta tretia: Ochránim život svojho klienta za každú cenu."
"Hmm.. tak dobre"
Niekto zrazu udrel na gong a svet sa rozplynul do temnoty.
Keď som sa prebral, sedel som na stoličke pripútaný k svojmu klientovi, ktorý mal v hlave dve diery a zjavne už bol na lepšom mieste.
Boli sme v malej kamennej miestnosti bez okien s jedinými dverami a výbojkou pod stropom.
Otvorili sa dvere a do miestnosti vošiel môj klient.
Dvojča určite nemá a som si istý že takto dokonalú masku nevie dnes vyrobiť nikto.
Dokonca aj pohyby a malé gestá boli dokonale podobné so správaním môjho klienta.
"Oddnes budete pracovať pre nás. Veď kde by ste už našli prácu, keď ste si posledného zákazníka zastrelili."
Nechal ma tam sedieť a pri odchode zhasol svetlo.